Práve už slnko začalo vykúkať spoza hory a my s plecniakmi, nie veľmi ťažkými, vyrážame zo Štrbského Plesa. Cieľ je jasný. Chata pod Rysmi.
Spoločnosť nám robia majestátne štíty Tatier, červená značka. Od Žabieho plesa na skalách pribúdajú reťaze. Ako veľmi poteší pohľad na tabuľu s nápisom Slobodné kráľovstvo Rysy. Pár metrov pred nami a sme tam.
Výhľady, ktoré berú dych alebo nám dych brala zvládnutá cesta hore? Neviem.
Skala. Sadli sme si. Prisadol si k nám jeden pán.
Strieborné vlasy mu zdobili hlavu. Nevedeli sme o koho ide, ani jeho tvár nám povedomá vtedy ešte nebola. Veď na chate sme prvýkrát. Ani sme sa nezoznámili a začal rozprávať.
„Bol sviatok všetkých svätých, písal sa rok 1928. Krásne počasie babieho leta. Pri pamätnej tabuli Emanuela Hulu ležali kytice. Na lícach niektorých z jeho kolegov z Klubu československých turistov sa zalesknú aj slzy. Veď pred pár rokmi zahynul na Vysokej. Títo páni nie sú pre príbeh nepodstatní. To oni boli tí vyvolení. Tí, ktorí mali na starosti vybrať miesto pre výstavbu jubilejnej útulne. Plán bol otvoriť ju na okrúhle výročie Československej republiky. Najviac ich očarilo miesto na samom sedle, smerom k južnému svahu Rysov.“

Zbytočný dar?
Náš rozhovor prerušili malé skalky padajúce oproti nám.
Šedivému pánovi vnukli myšlienku. Spomenul si na človeka, ktorému skaly boli veľmi blízke.
„On miloval hory. Ubald Felbinger. Rakúsky horolezec. Tak strašne propagoval nápad vystavať na tomto mieste chatu. Dokonca sa nebál ani siahnuť do svojho vrecka. Sto forintov. Presne toľko na jej výstavbu prispel. Nakoniec ju ale daroval horským vodcom. Trom najúspešnejším za tri roky. Majiteľ pozemku sa bál o kamzíky. Jeho podmienkou bol výskum. A žiaľ. Nezrealizoval sa ten a teda ani stavba.“