Keď v roku 1881 sprístupnili Beliansku jaskyňu, málokto predpokladal, že práve tento počin bude základom aj pre sformovanie Tatranskej Kotliny ako letoviska, ktoré sa malo stať východiskom pre lepšie spoznávanie Belianskych Tatier.
Stalo sa. V tom čase už stála pri ceste do Lendaku mestská horáreň s mlynom a nad ždiarskou cestou kamenárska usadlosť. Pristavili sa tu nielen náhodní návštevníci tejto vtedy ešte nie veľmi známej časti Tatier, ale aj ľudia, ktorí sa profesijne venovali bádaniu Tatier, ich prírodného živého a neživého bohatstva.
Začalo sa to prístreškom pre strážcu jaskyne
Osadu založilo mesto Spišská Belá a onedlho v susedstve usadlosti ako prvá „nová“ stavba pribudol prístrešok pre strážcu jaskyne Jána Kohúta. Pre miestny názov Kotliny sa neskôr ustálilo pomenovanie Tatranská Kotlina.
Na konci 19. storočia Tatry zaznamenali neobyčajný návštevnícky, a tým aj stavebný, boom. Chaty, útulne, penzióny a hotely tu pribúdali nevídaným tempom a tento ruch sa nevyhol aj osade pri Belianskej jaskyni. Ako ďalej uvádza Ivan Bohuš vo svojej publikácii Osudy tatranských osád, do leta 1883 mesto Spišská Belá postavilo reštauráciu a dve ubytovne s 15 miestnosťami a do konca 19. storočia tu už bolo 31 budov s 254 izbami a 370 posteľami. Tento rajón, ktorý sa mal stať ďalším významným centrom nielen turistického, ale aj kúpeľného ruchu, objavili aj bohatí, ktorí tu postavili 13 menších viliek.
